Diagnóza dyspraxie je známa dávnejšie, napriek tomu sa s ňou v praxi nestretávame veľmi často. Pojem dyspraxia, na ktorý doteraz existujú rôzne definície, si hľadá svoje použitie medzi odborníkmi i verejnosťou.
Mohlo by sa zdať, že táto porucha nemá taký vplyv na školskú úspešnosť ako dyslexia a zaoberať sa ňou nie je až také podstatné. Nie je to však pravda. Dieťa s dyspraxiou na tom môže byť emocionálne horšie – jedným z príznakov je totiž aj zhoršené vnímanie sociálnych vzťahov, čo prináša neadekvátne správanie sa dieťaťa k ostatným a následne vedie k odmietaniu dieťaťa vrstovníkmi. Pohybovo neobratné dieťa aj bez tohto symptómu ťažšie zapadne do skupiny detí, pretože v predškolskom veku sú pohybové hry hlavnou náplňou činnosti skupiny. Túto skúsenosť si následne ďalej nesie so sebou.
Neznáma diagnóza
Dyspraxia nie je doteraz jasne vymedzený pojem, najnovšie sa pokladá za jednu zo špecifických vývinových porúch učenia. Pre dyspraxiu – alebo podobnú diagnostickú kategóriu – sa zaužíval aj názov neverbálne poruchy učenia, niektorí autori používajú termín motorická dysgnózia.
Definícia a opis podľa I. Baja:
„Dyspraxia je vývinová porucha motoriky, schopnosti vykonávať bežné pohybové činnosti, manuálne úkony, telesné cvičenia a šport. Ide o vývinovú poruchu vytvárania, pamätania si a reprodukovania pohybových stereotypov, viazaných na rozličné predstavové štruktúry. Ide o nedostatky v učení sa pohybovým zručnostiam, teda o podmienene reflexnú činnosť. Deti s dyspraxiou sa prejavujú retardovaným až obmedzeným vývinom hrubej a jemnej motoriky, koordinácie, sú to deti neobratné, nemotorné. Majú ťažkosti pri manipulácii s hračkami, pri hrách, v sebaobslužnej činnosti, pri domácich prácach spojených s manuálnymi manipuláciami. V škole zlyhávajú v telesnej výchove, v pracovnom vyučovaní, alebo sa učia pohybové postupy a celky veľmi ťažko. Prirodzene majú ťažkosti aj v písaní, kreslení a v ostatných predmetoch pri témach, ktoré vyžadujú manipulačné schopnosti.“
Podľa A. Kirbyovej je dyspraxiou postihnuté každé dvanáste dieťa, chlapci ňou trpia trikrát častejšie ako dievčatá. Spoľahlivo sa dá dyspraxia určiť až po siedmom roku veku dieťaťa, kedy ju dokážeme odlíšiť od vývinovej poruchy koordinácie. Etiológia dyspraxie je zatiaľ nejasná – uvádza sa súčinnosť genetických faktorov a faktorov prostredia.
Charakteristika dieťaťa s dyspraxiou:
-
Poruchy hrubej motoriky: dieťa má problémy pri státí na jednej nohe; má problémy pri kopaní do lopty; chôdza po schodoch – hlavne nadol, dieťa nestrieda nohy
-
poruchy jemnej motoriky: oneskorený kliešťový úchop; nevie držať ceruzku; písanie a kreslenie neúhľadné – nevie dodržať riadky; ísť po čiare, problémy so strihaním
-
bilaterálna integrácia: problémy s integráciou obidvoch polovíc tela – problémy, keď jedna polovica robí niečo iné ako druhá
-
lateralita: nevyhranená lateralita je u týchto detí častejšia
-
poruchy zrakového rozlišovania: je porušená schopnosť rozlíšiť rôzne tvary predmetov; problémy pri určovaní hĺbky
-
poruchy sluchového rozlišovania: dieťa nie je schopné odfiltrovať nepodstatné zvuky; môže mať pocit, že ho zvuky bombardujú
-
porucha kinestézie (vedomia vlastného tela): dieťa si neuvedomuje, že je trojrozmerné, nevie, kde presne v priestore sa jeho telo nachádza
-
porucha propriocepcie: dieťa nevie presne, kde a v akom stave sa nachádzajú jeho časti tela, či sú ohnuté, natiahnuté a pod.
-
poruchy v chápaní času a vzdialenosti: vyskytuje sa najmä u tých, ktoré neliezli po štyroch, a nemajú teda priestor „ohmataný“
-
nechuť k určitým jedlám, česaniu vlasov, strihaniu nechtov: dieťa sa možno nerado dotýka určitých materiálov. Česanie vlasov alebo strihanie nechtov ho môže bolieť, nerado si možno umýva zuby. Namiesto ľahkej deky sa možno rado prikrýva ťažkou perinou – kvôli tlaku na telo
-
poruchy spánku: dieťa môže byť v posteli nepokojné a zle spať
-
poruchy sociálnych zručností: dieťa sa nevie samo naučiť pravidlá spoločenských stykov - je preto odmietané rovnako starými deťmi a hrá sa skôr s mladšími alebo staršími deťmi; problematicky chápe gestá, afektívny prízvuk hlasu, mimiku; má málo priateľov, vyvoláva negatívne reakcie
-
vývin reči je dobrý, slovná zásoba nedotknutá, používanie reči rigidné, pedantické, necitlivé, sociálne neprimerané a neúčinné ; v skúškach čítania s porozumením dosahuje slabších výsledkov, aj keď nebýva narušená rýchlosť čítania
-
dieťa nerozumie slovným hračkám, uniká mu vtip, nemá zmysel pre humor, nechápe metafory
-
dieťa má vážne problémy s orientáciou v priestore – blúdi v mieste bydliska, v budove školy, má problémy v geometrii, telesnej výchove a v kreslení
-
dieťa nemá zmysel pre rytmus.
Terč posmechu
Pre deti s dyspraxiou je typické to, že únava má na ich výkon väčší vplyv ako na výkon ostatných detí – niekedy nejaký úkon zvládnu a o pár dní sa im ho zvládnuť vôbec nepodarí. Najťažší vek je pre dieťa asi od 7 do 15 rokov – nemá možnosť zvoliť si to, čo bude robiť, ani ako to bude robiť, kedy to bude robiť. Typické pre takéto deti je to, že neúspechy si vybíjajú záchvatmi zlosti, hlavne na rodinných príslušníkoch alebo veciach.
Tak, ako sa možno tieto deti nikdy nenaučili bicyklovať, môžu mať problémy pri získaní vodičského preukazu. Je pre nich problém odhadovať vzdialenosti od iných áut a predmetov; integrácia pri súčasnom ovládaní riadiacej páky, zrkadla a pedálov; rýchle určovanie pravej a ľavej strany. Následkom školských neúspechov a odmietania v kolektíve môže byť až depresia. Takéto deti sú tiež často terčom šikany – pre svoju nemotornoť a sociálne neadekvátne správanie.
Na určenie diagnózy dyspraxie je potrebná spolupráca tímu odborníkov a rodičov dieťaťa. Tím odborníkov tvorí triedny učiteľ, špeciálny pedagóg (najlepšie s pohybovým zameraním), pediater, neurológ a psychológ. „Jedným z najdôležitejších kľúčov k úspechu pre dieťa s koordinačnými ťažkosťami je zachovanie viery vo vlastnú hodnotu. Musí si veriť. Pokiaľ sa toto podarí, potom je aj do budúcnosti veľká šanca, že dieťa bude študijne aj spoločensky úspešné.“ A. Kirbyová
Autor článku: PhDr. Elena Tomková. časopis Bedeker zdravia